Som strašne naivná bytosť. Stavila by som posledné tri eurá, ktoré mi ležia v izbe pri rozoskladaných puzzle, že naivnejšiu nenájdete. Vždy ma moja mic. upozorňovala na to, aby som toľko ľuďom neverila. Povedala mi to nespočetne veľakrát. Ale veď človek sa učí na vlastných chybách. Ale čo ak, čo ak sa človek nepoučí ani na svojich chybách, ani na chybách ostatných? To už je potom prúser.
Zasa som sa raz dnes dozvedela, aké fantastické herecké výkony dokážu podať ľudia v mojom okolí. Prečo vlastne niekto študuje hereckú školu, keď život mu dal "dar"? Dar vedieť zahrať v každom momente života, pri každom človeku, či už blízkom alebo cudziom, niekoho iného. Je mi zle s ľudí, ktorý sa hraju na hercov, hoci nimi nie sú. Je mi zle zo samej seba, ako tým ľuďom stále verím. Presne som nechcela docieliť tento pocit. Pocit úpadku dovery. Spočítala by som na jednej ruke, koľkým ľuďom ešte na stopercent verím. Viete, čo je to jedna ruky? Myslím si, že menej ako päťdesiat percent. Čo urobíte jednou rukou? Nakrájate si paradajku? Nie. Nakreslíte detské slniečko? Ako? Keď budete robiť lúče, obyčajné paličky, ako si budete držať papier? Osprchujete sa jednou rukou? Ťažko. Uvedomujem si, že k normálnemu fungovaniu potrebujem dve ruky... Ale priateľov mám len na jednej. Desí ma to. Je to sebecké? Ja neviem.
Posledné dni na mňa nejak dolieha ten moj svet... Je to také zvláštne obdobie. Nie som smutná, ale melancholická. Nie som niekto iný, ale nie som to ja. Som vo svojom tele, ale nie vo svojej koži. A nie je to depresia. Na tú som mladá. Je to každý rok, vždy rovnaké obdobie už odkedy si pamätám. Koniec februára, marec, začiatok apríla. Nechce sa mi prílíš o tom rozprávať, lebo to neviem definovať. Vlastne o tom teda neviem rozprávať, nie že by sa mi nechcelo. Ale keď som ticho, potom príde nervozita. Potom prídu dni, kedy neverím ani sama sebe. To je tá najhoršia časť tohoto obdobia. A potom, len tak, z ničoho nič príde deň, jedno obyčajné ráno, kedy sa cítim "zdravá". Neviem, či je to len moje sugerovanie, alebo sa mi vždy v tomto mojom "životnom období" stane veľa zlých alebo ešte horších vecí. Alebo si to len počas roka neuvedomujem. Neviem.
Jedno ale viem určite. Že existujú osoby, ktoré mi pomožu prekonať tento nanič stav :) Moj bambu, ktorý to má teraz so mnou naozaj ťažké, a nevie ešte ako v tom kráčať. Ani nikdy nebude. Ja sama to neviem. A moja žena, ktorú ešte nikto z mojho okolia nevidel, nevidela som ju ešte ani ja sama, ale nie je imaginárna. Žena z mäsa a kostí, žena, ktorá je tak šialene podobná mne, až mám niekedy pocit, že si píšem sama so sebou. Žena, ktorej radosť, plač, smútok, šialenstvo ducha, otázky aj názory pripomínajú mňa samú. Ale predstavím vám ju inokedy, myslím, že teraz nemám schopné myšlienky. A ona si rozhodne zaslúži trošku pokojnešiu hlavu, ako je tá moja teraz. Ale predstavím vám ju. Moju W3.