Pár riadkov do neba...

Autor: Lucinka Jančíková | 19.4.2011 o 1:14 | (upravené 19.4.2011 o 1:29) Karma článku: 8,63 | Prečítané:  2081x

„Pozri, čo pre Teba má. Pozri na ten zázrak, spadol z neba celkom sám." Tento veršík nám Imko strašne rád spieval. Bol presne ako ten zázrak. Spadol z neba, z ničoho nič, nečakane, do života každej z nás. Do toho môjho, Pavlinho a Lindinho padol v lete 2009. Žiadna z nás nevolala nejakú pánsku návštevu. Bol tu. Z jedného dňa na druhý. Imro. Obyčajný chlapec s neobyčajným úsmevom a talentom na spev, ako ho neskôr Linda zhodnotila.  

Večer, keď sme sa spoznali, som mala hlavu ešte niekde inde, v mojej dávnej minulosti. Ima sme spoznali cez môjho bývalého. Prišli spolu, už si presne nepamätám ten večer. Predsa len, vodka s džúsom mi nedovoľovali si toho nejak extra pamätať.  Myslím, že to bolo jedno z tých „strašne náhodných stretnutí" dvoch bývalých partnerov, v ktorom majú obaja prsty. Večer plynul, drinky pribúdali a Imove oči hľadeli len na Pavlínu. Po tomto večery sme spolu trávili čas a život išiel. Bol fajn. Boli sme traja, ktorí si užívali život. Imo dával až moc najavo, že má o Pavlínu záujem. A ona mu až príliš dávala najavo, že o oňho záujem nemá. A ja som bola pilier niekde v strede. Oni dvaja vpredu v aute, ani neviem, o čom sa zase doťahovali, až kým Pavlína nebuchla dverami, bola som hlavičkou niekde inde.

 

Poznala som ho pár dní, ale záležalo mi na ňom, akoby som ho poznala celý život. Bola som zmätená zo svojich pocitov,  z toho, čo som cítila, keď som bola s ním. Dnes viem, že som ho mala strašne rada. Milovala som ho ako človeka. Ako chlap ma zaujal, ale jednoducho sme si to zariadili tak, ako sme to cítili. Vtedy aj dnes. Viem, že sme spravili dobre. Jedno ma však mrzí. Že vlastne ani neviem, či som mu vôbec niekedy tak pekne, zo srdca povedala, ako veľmi ho mám rada. Čo pre mňa znamená. Možno raz. Jeden jediný raz som mu to napísala do správy. Nešlo o vyznanie lásky. Keď sme sa my spoznali, mal on tú inú... Tú, o ktorej sme prebrali možné aj nemožné. Nebola som taká, hoci som videla, že šťastný nie je. Ale preto som ho mala „len" rada. Na moju správu mi prišla odpoveď. A ja som teraz nedávno pri vymazávaní schránky prijatých správ natrafila na Imko:*. Úplne som zmeravela. Správa bola z dňa 2.1.2010. Čo bolo v nej, ostane v nej, v mojom mobile a v mojom srdci. Vďaka nej viem, že sme boli výnimoční kamaráti.

 

Začali sme bývať častejšie sami. Dvojica, nie pár. Len proste my dvaja. Smiali sme sa, jedli, spievali. A ja som si ani neuvedomovala, ako mi zrazu život chutí. Nie, že by dovtedy nechutil. Ale tak musím uznať, s Imom mal život zvláštnu, neopakovateľnú chuť. Takú sladkú, takú silnú. Boli sme spolu a neriešili sme. Nič a nikoho. Akoby bolo zrazu všetko bez hraníc. Kupovali sme si papať, tri hodiny sme sa vždy rozhodovali, kto si čo dáme, kupoval so mnou ružu mojej mame a kvetinárke vysypal celý obsah svojej peňaženky na pult, všetky drobné, lebo „bola taká ťažká, až mu padali nohavice." Bol maximálne spontánny a to som na ňom zbožňovala. To bol ten Imko, ktorý miloval život, ľudí a smiech. Imko, ktorý v aute zapol rádio, začal spievať Táslera a na najbližšej červenej bravúrne zvládol celý refrén skladby Čo ak. A ja som sa pozerala a žila ten moment, žrala ho každou bunkou svojho tela a bola šťastná. Všetko robil s takým nadšením, že už na ďalšej červenej sme spievali dvaja :) Spolu. A odvtedy si ja vždy spievam „Čo ak sa utopím v šedivom dave, čo keď ma prebodnú reči pichľavé? Vtedy si spomeniem na Imka z Rače..." Keď nám šibalo úplne, začali sme najviac kričať a smiať sa. Vyzerali sme ako psychopati :) A nám to bolo jedno. My sme proste len spontánne žili.

 

Milovala som jeho oči. Mal v nich vždy pokoj. A vedel sa nimi nenormálne smiať. Vedeli sme sa presmiať celé hodiny, vedeli sme sa baviť vážne. V avione si raz skúšal príšernú košeľu, ale ja som ho zasa raz zbožňovala aj v tej hroznej, kvetinovej, desne farebnej košeli, v ktorej podľa mňa vyzeral fajn. Našťastie, on sa v zrkadle videl celkom dobre, preto ju vrátil so strašne pobaveným úsmevom naspäť na vešiak. Keď sme sa v ten večer lúčili, bolo to zvláštne. Chceli aj nechceli sme urobiť niečo viac. Nevedeli sme, čo je správne, nechceli sme pokaziť to, čo máme za sebou, s čím sme boli spokojní. Len sem tam medzi nami bolo cítiť niečo viac. Niečo medzi priateľstvom a láskou. Neviem to opísať, ale do konca života nezabudnem na to, ako som sa pri Imovi cítila.

 

Keď som išla prvýkrát k nemu, mala som zmiešané pocity. Chcela som všetko, čo som mohla mať, ale nechcela som pokaziť nič. V živote ide vždy o všetko alebo nič. Bola som v jeho dome, v jeho izbe, fascinovalo ma všetko. Každý kúsok toho, kde trávil čas. Bol hrozný detailista a pri prezliekaní si pokrčil tričko. Keď som mu to žlté tričko žehlila, stál za mnou a mne sa triasli kolená. Očami si ma premeriaval. Doslova ma prerezával jeho pohľad. Sedela som a facebookovala a on stál za mnou. A ja som sa cítila fakt strašne zmätene. Ležali sme, tak úplne obyčajne. Tak, ako spolu ležia kamaráti, aby to nebolo príliš osobné. Rozprávali sme sa o veciach dôležitých aj menej dôležitých. O ňom aj o mne. O nej aj o tej druhej. O láske aj o tom, čo to vlastne je. Potom sme sa bavili o nás. Trošku. Tak okrajovo. Tak so servítkou, lebo to bola téma, ktorej sme sa báli aj nebáli, ktorá bolela aj nie, o ktorej sme chceli aj nechceli hovoriť. Kam sme dospeli, nenapíšem. Lebo neviem. A potom volala tá, ktorú mal aj nemal, chcel aj nechcel. Ktorú ľúbil. Kedysi. A ja som nemala ani najmenšiu výčitku, že ležím vedľa neho na posteli, lebo si ho absolútne nezaslúžila. Neznášala som ju. Lebo chlapa ako Imro by si mala každá žena vážiť. Poznal môj názor na ňu.

 

Vedel o mne všetko. Aj veci, ktoré možno vie len on a ja. Miestami som ale mala pocit, že koniec koncov ho vôbec nepoznám. Že ho nemám prečítaného tak, ako by som mala mať. Že sa mi asi nikdy neukázal celý, bez strachu. Ale potom vždy s úsmevom a menšími obavami v očiach povedal: „ Vieš viac, ako ktokoľvek z mojich kamarátov." A ja som sa cítila ohromne dôležito.

 

Mala som pocit, že hľadáme jeden druhého, ale v iných svetoch. V tom našom svete, spoločnom, sme boli kamaráti. Hrozne dobrí! Uvedomovala som si, že pri Imovi sa svet netočil, hodiny stáli, hviezdy svietili aj cez deň. Pri Imovi človek musel zabudnúť na všetko zlé, vysielal ohromne pozitívnu energiu zo seba. Obdivovala som ho. Bol silný vždy a všade, v každej životnej situácii. Pomohol vždy, keď mohol. Aj vtedy, keď nemohol. Miloval svoju rodinu. Svojich bratov. O troch ženách dokázal rozprávať tak krásne, že som bola schopná počúvať ho hodiny. O svojej biologickej mamine, s ktorou mu nebolo dopriate byť toľko, koľko by chcel. O mamine, ktorá mu bola celý život nablízku a mal s ňou úžasný vzťah a neskôr o Katke. O svojej Katulienke. Ktorú miloval. A ja viem, že miloval len ju, lebo len na ňu sa pozeral tak, ako sa pozeral. Len pri nej mal v očiach to, čo mnohý nepoznajú.

 

Toľko vecí som s ním chcela ešte zažiť. Chcela som spoznať Katku, tú, ktorú som poznala len z rozprávania. Chcela som mu predstaviť Andreja, toho môjho muža, ktorého milujem. Ísť na grepový džús a pizzu do Galérky, čo boli naše klasické spoločné obedy. Ešte raz stáť v strede jeho izby a vybaviť si ten spoločný smiech z predminulého leta. Spolu sa zasmiať úplne bez hraníc a na križovatke si spievať Táslera v jeho červenom Leone. Aute plnom žuvačiek :) Zopakovať zlaté piesky s červeným melónom. Ísť sa naňho pozrieť na obrovský štadión. Taký, aký vídavame vo filmoch. A ja by som sa tvárila strašne hrdo, lebo by som sa z tribúny pozerala na rozčúleného Ima, ktorý by dával pokyny svojim chlapcom z trénerskej lavičky.

 

Imo študoval trénerstvo, trénoval malých Slovanistov. Chcel byť najlepší.  A tak išiel do Španielska. Každý mu to prial, ale pritom sme všetci chceli, aby ostal tu s nami. Sem tam sme si napísali. Pár riadkov, písmen, moja diakritika a jeho smailíci. Nič sme neriešili do hĺbky ako kedysi, to sme robievali osobne a na to sme mali čas, keď sa vráti zo Španielska. Aspoň sme si mysleli.

 

23.3. som sa dozvedela, že Imko odišiel za svojou maminou. Neverila som tomu. Stále som čakala, že Imo príde a bude hrozne nahnevaný, že kto si robí takéto hlúpe vtipy. Bože ako mi chýba ten smiech. Neskutočne. A teraz sa bojím, najviac na svete sa bojím, že zabudnem. Nie na Ima. Na toho sa zabudnúť nedá. Navždy mi ho bude pripomínať kríž na mojej a Pavlíninej ruke, ktorý sme si nedali očiam pre radosť, ale srdcu pre spomienku. Bojím sa, že zabudnem na jeho úsmev, že si nebudem vedieť vybaviť jeho oči, ten jeho pohľad. Už teraz si nepamätám, že sme boli spolu v NTC-čku niečo hrať. Ja si to nepamätám! A toto mi už nikto nepovie, lebo sme tam boli len my dvaja. On a ja. Jeho a moja spomienka. A on si ju zobral so sebou. Pamätám si, keď som niekoho negatívne okomentovala, tak tak smiešne zvraštil čelo a zahriakol ma J

 

A ja teraz všade, kde môžem, rozmýšľam. Rozpamätávam sa. Na miesta pocity, slová, ľudí. Cítim sa, akoby som stratila pamäť. Nikdy som nebola dobrá v pamätaní si niečoho. Ale keď nejaký človek, hmotný človek odíde z vášho života, bojíte sa, že odíde aj z vašich spomienok. Vtedy sa snažíte si to zosumarizovať, dať dokopy, pospomínať. U Pavlíny v kuchyni s modrými stenami sme si skladali mozaiku spomienok s Imom. Žasla som, čo všetko si dokáže tá malá blonďavá hlava zapamätať. Dátumy, úsmevy, hnev, farby, prechádzky Kuchajdou, na ktoré som ja naozaj zabudla.

 

Najviac si pamätám dva večery. Jeden večer sme sedeli najskôr vonku na obrubníku, potom som sedela na kapote jeho auta a Imo ma fotil. Toto je druhá vec, ktorá ma hrozne mrzí. Boli sme spolu celé leto. A nemáme ani jednu spoločnú fotku. Akoby sme si boli istý nejakou nepominuteľnosťou nášho spoločného času. Ten večer... Keď teraz sedím vo svojej izbe na posteli a vrátim sa v čase, vidím, ako na posteli oproti mne šteklí Imko Lindicu. Idem do kuchyne a vidím, ako capol na zem a začal si spievať pozri čo pre teba mám :) V kúpeľni v zrkadle vidím jeho obraz, ako mi stojí za chrbtom a bez mrknutia oka ma sleduje, ako si maľujem mihalnice. Pamätám si, aká som bola z neho šialená. V obývačke asi nebol :) A v spálni... Tam sa mi najviac vybaví náš večer v trojke aj s Li. Spieval nám pri compe Komajotu a my sme sa smiali smiechom bláznov. A nič viac. Nebolo medzi nami nič, nikdy, hoci netvrdím, že som nad tým nikdy nerozmýšľala... Ten večer si nechám pre seba. Respektíve, ostane to len spomienka nás troch. Spoločná! Bol to večer tak správne osobný.

 

Ten druhý večer sme boli v Bernolákove. Sedeli sme v Camine na terase a večer bol super. Zrazu buchli dvere od auta a objavil sa. Zase z ničoho nič. Imo to mal vo zvyku. Bez slova prísť a odísť potichu. Sedeli sme, smiali sme sa, my s Li. sme pili a ja som spievala na stole. Bol to úžasný večer s Imom... A spomienka na ten úsmev a žiara v jeho očiach ma dnes vie najviac rozplakať.

 

Imo mal charizmu s dobrou dávkou sexepílu, pohľad alá poser sa zo mňa a ja nemusím pohnúť ani prstom. My sme boli kamaráti a nimi sme aj ostali. Vedeli sme, prečo to tak chceme. Alebo sme nevedeli, ale proste to tak bolo.

 

Prvé dni ma spomienky na Ima ubíjali. Rozplakala som sa pri každom jeho úsmeve, keď si moja hlava vybavovala dané situácie. Viem, že raz mi tie spomienky budú pomáhať žiť. Na jednej strane sa najviac bojím, že ich zabudnem, na druhej strane by bolo možno lepšie, keby som si to pre toto obdobie nepamätala.

 

Desí ma predstava, že zomrel sám. Tisíc kilometrov od rodiny, ktorú miloval. Od Katky Katulienky, ktorú miloval a ktorá ho čakala až do samého konca. Od priateľov ktorým by dal aj to posledné tak, ako sme sa vždy snažili my dať jemu to všetko dobré z nás.

 

Pre toto všetko si nezaslúžil zomrieť. Jediná jedna moja útecha je, že je tam s maminou, ktorá ho už asi fakt potrebovala, keď si ho zobrala k sebe tak strašne skoro aj napriek tomu, že videla, ako mu tu je dobre...

 

Neverím v Boha, a už aj keby som zrovna teraz mala, chcela, musela začať v neho veriť, tak neuverím. Nehnevajte sa na mňa a nechápte ma zle. Ale veď všetci hovoríte, že Boh je spravodlivý. Ak Boh existuje a je spravodlivý, nech mi dá niekto jedno jediné vysvetlenie, čo bolo na tomto spravodlivé. A ja mu vzdám hold. Aby zomrel človek, čo sa väčšinu života presmial? Človek, ktorý miloval deti? Miloval futbal? Bol cieľavedomý? Človek, čo získal vždy to, čo chcel, vlastnými silami? Čo nehral možno vždy fér, ale kto z nás hrá? Človek, ktorý si začal budovať budúcnosť, makať na nej a niekto mu to len tak zobral? Prečo nedostal šancu na život Imko, ktorý mal možno väčšie právo žiť než ktorýkoľvek človek z nás, vrátane mňa?

 

Viem, že pohreby nikdy neboli príjemná záležitosť, ale takto emočne vypätý pohreb som nezažila. Najhoršie je, keď zomrie mladý človek. A na pohrebe je väčšina mladých ľudí. Všetky oči plakali. Tie moje sa upierali do neba s prosbou o nejaké znamenie. Že je to fajn, že takto to má byť. Aj keď mi tieto frázy nepomôžu, ak by mal Imo možnosť prísť a povedať mi to, že mu je tam niekde fajn, vedela by som sa s tým ľahšie vysporiadať.

 

Neviem si predstaviť Katkinu bolesť, keď mňa bolí každá jedna spomienka či myšlienka naňho. A to sme sa neľúbili, len mali radi. Tak neobyčajne obyčajne. Držala som sa statočne. Predstavovala som si, že by bol nahnevaný, keby nás videl všetkých takto plakať. Ale keď sme hodili biele ruže niekam, kde to všetko končí, skončila aj moja statočnosť. Chcela som sa ešte pozrieť na Katku. Ja neviem, povedať jej, že ma to mrzí, podržať ju, povzbudiť... Chcel by, aby sme si všetci pomohli. Ale nebola som schopná ani pohľadu, ani dotyku, ničoho. Len som zbabelo utiekla z cintorína, sadla si na zelenú trávu medzi žlté kvety a len bola a plakala.

 

Som síce už veľké dievča, ale Imko bol pre mňa proste nesmrteľný. Navždy to bude pre mňa výnimočný chlap, ktorý tak ako nečakane prišiel do môjho života, tak nečakane z neho odišiel...

 


Navždy v mojom srdci Imko <3

S láskou a úctou Lucia...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?