dúfam, že sa z toho dostanem!

Autor: Lucinka Jančíková | 25.2.2011 o 15:39 | (upravené 25.2.2011 o 16:04) Karma článku: 5,61 | Prečítané:  388x

Písal sa august 1991. Narodil sa človek s tak veľkým srdcom, aké nemá nikto. My sme sa však spoznali o pár rokov neskor. Bol moj kamarát. Vlastne ním aj zostane. Aj keď Peter už nie je medzi nami.

Písal sa august 1991. Narodil sa človek s tak veľkým srdcom, aké nemá nikto. My sme sa však spoznali o pár rokov neskor. Bol môj kamarát. Vlastne ním aj zostane. Aj keď Peter už nie je medzi nami.

Spoznali sme sa na základnej škole. Peťko vynikal medzi ostatnými svojou osobnosťou. Jeho srdiečko žiarilo ako svätožiara. Všimol si ju každý. Niekto mu ju závidel, iný si ju vážili. Bol to ten typ človeka, ktorý, keď príde do miestnosti, celá sa rozžiari ako odraz vychádzajúceho sa Slnka na hladine mora. Peťko sršal optimizmom, energiou, akú som už u nikoho nenašla. On neprežíval dni. On žil každú minútu, akoby bola posledná. Peťkov smiech vyvolával v ľuďoch pokoj a nevysloviteľné, hmatateľné šťastie. Jeho smiech znel každému inak. Každému ten smiech pripomínal osobné šťastie. Husľový virtuóz počul v Petrovom smiechu svoju najobľúbenejšiu sláčikovú skladbu. Baletka by na Petrov smiech dokázala tancovať celé hodiny a klaviristovi by prišiel ako inšpirácia na životnú kompozíciu.

Ja som pri Peťovi zažívala hmatateľné šťastie stále. On bol mojou hviezdou, svietila na nebi, bolo ju vidieť, aj keď sa celým nebom rozlieval mesačný svit., aj keď všetky hviezdy pohltil súmrak. Tú jeho bolo vidieť. Vídam ju tam dodnes. Jednoducho povedané, tam, kde bol Peťko, tam sa ľudia bavili a smiali. Jeho energia bola ako droga. Srdcia ľudí, ktorí Peťa poznali, sú naplnené eufóriou šťastia. Pretože im ju akoby dodával. Rozprával v hádankach, veršoch, metaforách. On sám bol jedna veľká metafora. Hovorieval: „Som ako dúha. Ak ju chceš vidieť, nesmieš sa báť dažďa. Ak ma chceš spoznať, nesmieš sa báť života." Túto vetu, jeho vetu, som si zaradila medzi svoje okrídlené. Má veľké krídla. Ako anjel. Ako Peťko, vystihovala ho.

Keď sme sa stretli krátko pred ukončením mojej dochádzky na základnej škole, Peter bol o rok mladší, pozrel sa na mňa tými svojimi hnedými studničkami. Ako vždy mu na perách hral úsmev. A ja som zase raz stratila svoj smútok, hoci som smutná bola... „Lucka. Ale no tak. Tváriš sa ako smutná víla, ktorú naháňa Gargamel. Usmej sa, princezná, nech mám krajší deň." A na mojich perách sa mimovoľne rozlial úsmev. Podal mi ružu, ktorú držal. Nebola určená nikomu, vedela som, že ju odtrhol v záhrade učiteľky prírodopisu pred našou školou, ktorá, keby mu na to prišla, by mu navrhla aj dvojku zo správania J. Robil, čo mu napadlo. „Gargamel naháňal Šmolkov," poznamenala som úplne zbytočne. On si tým hlavu nelámal. Neriadil sa pravidlami. Ani predpísanými predlohami. On si písal svoje umelecké dielo. Svoj život. A svoju hudbu. Miloval hudbu a robil ju. Peťo mal niečo, čo má veľmi málo ľudí. Niečo vzácne. Ako keď nájdete v lastúre nie bielu perlu, ktorá je už aj tak vzácna, ale nájdete v nej čiernu. Peťo tú svoju osobnosť vedel zakomponovať do svojich skladieb. Je tam on. V každom tóne znie jeho hlas, jeho smiech. Šťastie a energia. Ten štýl hudby mi nič nehovorí. No jeho skladby sú balzamom na duši. Po jeho osobe, po hmotnej bytosti tu zostalo prázdno. Prázdno vo mne. To prázdno, z ktorého bolí každý nádych, nezaplní nič. Pomáhajú ho len tlmiť Petrove skladby, spomienky na ten anjelský úsmev a smiech plný života.

Milujem noci, keď je nebo pohltené mesačným svitom. A ja len tak sedím na okenici a pozerám sa. To nebo a tá hviezda mi dodávajú energiu a nádej. Ako Peter. Neuveriteľne mi chýba. Jeho hlas, smiech, metafory. On.

Na jeho pohrebe ma podopierali dvaja kamaráti. Smútok v obradnej miestnosti sa dal krájať. Vo vyplakaných slzách za Petrom sme sa mohli utopiť. Viem, pohreby sú také... Ale tento... Tento pohreb bol zhmotnením všetkého možného smútku a zúfalstva za mladým človekom takého formátu, aký som si nevedela ani predstaviť. Plakal každý. A keď v miestnosti zrazu zazneli tóny zo skladby Eliška, keď ju ako desaťročný Peťko hral na klavíri, ten smútok ostal neznesiteľný. Sála utíchla, plač ustal, akoby sa vzlyky len niesli miestnosťou. A mne prešli zimomriavky celým telom. V tej sekunde som sa cítila ako súčasť nejakej knihy, keď sa autor snaží opísať prítomnosť ducha... Ja som ho cítila. Viem, že tam bol. Peťo si vypočul svoju obľúbenú skladbu, naposledy sa pozrel na tváre všetkých, ktorí ho milovali a odišiel. Moja predstava striebristého anjela ma hriala.

Keď odletel, začala som vnímať realitu. Dovtedy to bolo všetko akoby hrané spoza striebristej záclony. Už nikdy ma nerozosmeje tá anjelská tvár. Už nikdy nebudem počuť tú melódiu jeho smiechu. Už nikdy nič... A keď pani v čiernom habite začala čítať kondolencie, zase sa ozval plač. Všetci odrazu precitli. Akoby si toho anjela uvedomovali všetci. Pani v čiernom habite čítala: „Hoci mi tvár zmáčajú slzy a cítim neskutočnú bolesť, budem sa usmievať na nebo, lebo viem, že tak by si to chcel. Budeš najkrajším anjelom v nebi Peťko."  V tej sekunde už som nestála na vlastných nohách. Maťo s Lukášom ma držali ako porcelánovú bábiku, ktorú niekto rozbil, zdvihol, ale postaviť sa už nedá, lebo nohy sa jej rozbili na čriepky. Stáli sme tam, hľadeli na truhlu, na Peťove fotky. Obrad sa chýlil ku koncu. Pomaly som kráčala k truhle. Červená ruža v mojej ruke len dramaticky podčiarkovala atmosféru. Ku všetkým tým vencom, kyticiam, fotkám, sviečkam a listom som položila ružu. „Tá naša Peťko. Pamätná." Lukáš s Maťom ma viedli davom von z obradnej siene. Oslepilo ma ostré svetlo. Vyjasnilo sa. Aj Slnko sa prišlo rozlúčiť. A ja som sa cez slzy pomaly, pomalinky usmiala a povedala: „Presne takto by to chcel."

Prešlo už dosť času a ja mám stále zmiešané pocity. Najskôr prišla bolesť. Potom smútok a prázdno. A teraz? Teraz dúfam, že sa z toho dostanem. Z toho prázdna po Peťkovi. Peter leží na Slávičom údolí a moje spomienky tam s ním. A s červenou ružou...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?